Písal sa deň 3.10.2021. Práve sme dobehli štafetu. Výsledný čas – 04:00:22. Náš stanovený cieľ zabehnúť pod 4 hodiny sa nám napriek poctivej príprave nepodarilo dosiahnuť. Po dobehnutí sme rozhodne navonok neskrývali sklamanie, vo vnútri sme však boli radi, že žijeme. Keďže na sklamanie je najlepšie dobré jedlo a pivo, v reštaurácií sme zbilancovali náš výkon a hneď si aj stanovili ciele na rok 2022:

1. Vzorná príprava po celý rok
2. Správna životospráva
3. Čas pod 03:30:00

Je úsmevné, že dokonca padla aj veta o polmaratóne. Poďme ale poporiadku. Rok 2022 sa začal tradične – nonstop tma, sneh, zima a meškajúce vlaky. Nikto ani len nepomyslel na beh. Predsa len stále máme ešte takmer celý rok na tréning. Týždeň po novom roku bol zrazu máj a nikto nechápal, ako je to možné. Náhle bolo potrebné prihlásiť ľudí na maratón. Hneď nám bolo jasné, že polmaratón padá. Ideme znova osvedčená štafeta ERP tímu. S potvrdenou registráciou sa pomaly začínajú vynárať mierne výčitky:

„no čo chlapci, už by sme mali pomaly začať behať“.
„hej hej, však ešte máme 4 mesiace“.

Bohužiaľ, nie sú 4 mesiace ako 4 mesiace. Leto zbehlo ako voda a rázom sme boli 2 týždne pred maratónom.  Otázky typu: „už si bol behať ?“ sme počúvali deň čo deň. Vedel som, že bez tréningu to bude krížová cesta.  S pocitom, že dnes zlomím svoju lenivosť a pôjdem behať, odchádzam z práce o 15:00. Doma si dám len niečo malé pod zub, predsa aby som vládal. Oprášim bežecké topánky, oblečiem si športové trenírky a tričko z minuloročného maratónu, ktoré automaticky pridáva 20% ku kondičke.  Všetko je pripravené, dnes si poriadne zatrénujem. Otváram vchodové dvere a čudujem sa, že sa akosi rýchlo zotmelo. Prejdem pred dom a veľmi rýchlo zisťujem, že prichádza vykupiteľ – dážď. Pár sekúnd na to sa spustil lejak a ja s prekvapivo dobrým pocitom odchádzam dnu – veď som spravil, čo sa dalo.

V práci som sa dozvedel, že kolegovia už začali s tvrdým tréningom. Deň na to som sa už rozhýbal aj ja a dal som si prvé kilometre v príprave. Prvý krok je vždy najťažší, no zároveň býva zlomový. Od toho dňa sa začali nabehané kilometre u všetkých členov štafety exponenciálne zvyšovať. Bolo ich také množstvo, že sme si zaviedli internú tabuľku:

Srandy bokom. Nastal deň zúčtovania. So skromnou dušou a biednou prípravou sa v nedeľu ráno stretávame. Počasie je skvelé, atmosféra dych berúca ako vždy. Prvý sa na štart postavil Patrik, bok po boku afrických hviezd. Keďže v čase nášho dobehnutia už boli na pol ceste domov, práve štart bol jediné miesto, kde sme sa s nimi mohli stretnúť priamo na trati. Zaznel výstrel a masa ľudí sa pohla. Paťo sa už derie davom vpred a dáva jasne najavo, že je vo forme. My ostatní sme sa pomaly presunuli k prvej odovzdávke, kde som mal pomyselný štafetový kolík prevziať ja. Ľahká rozcvička, nemôžem sa predsa príliš unaviť a už nedočkavo čakám Paťa v priestore na odovzdávku.

Krásne žlté tričká lahodia  nielen ľudskému oku, ale aj osám či včelám. Popri odháňaniu hmyzu všetkého druhu už vidím Patrika v diaľke. S parádnym časom mi odovzdáva „slovo“ a ja začínam svoju púť. Beží sa mi skvele a vlastne ani neviem ako a nachádzam sa na Hlavnej ulici. Tam už s kyslíkovým deficitom vzhliadam k Peťovi. Popravde si ani nespomínam, kedy naposledy som sa tak potešil, že ho vidím. Ako to už v štafete chodí – kde sa jedno trápenie končí, druhé začína.

Nastal Petrov čas ukázať ako bežia Ťahanovskí junáci. S Patrikom sa presúvame pár metrov pred poslednú odovzdávku, aby sme Petra podporili v jeho ťažkých chvíľach. Veru takého zničeného som ho azda ešte nevidel. Za rohom naňho už čakal náš finišman Dano, na ktorého sa upriamovali všetky naše pohľady. Celý úspech štafety bol už len na jeho pleciach. S Petrom sme počkali, kým mu tep klesne pod 130 (trvalo to asi 20 minút) a presunuli sme sa už na cieľovú rovinku. Po chvíľke čakania sa však spustil solídny lejak. Komu inému ako Danovi sa to môže stať. Večný smoliar a pesimista si ten dážď privolal rozhodne sám.

Neustále sledujeme časomieru a myšlienkami ženieme Dana vpred. Napätie sa dalo krájať. V tom vzadu v dave vidíme známu postavu. Daniel beží po červenom koberci s rovnakou farbou tváre a zožína zaslúžené ovácie publika. Výsledný čas 3:55:08. Je to veľa? Ako sa to vezme. Pre profesionálneho bežca rozhodne. Pre partiu 4 kolegov, ktorí sa išli zabaviť a prežiť, určite nie. Nás výsledok rozhodne potešil a povedal by som, že celkové 76. miesto z 264 štafiet spolu s osobným rekordom je viac ako solídne. Bez ohľadu na časy a rekordy sme však radi, že sme sa opäť zúčastnili a už sa tešíme na jubilejný 100. ročník.